Ak by nás niekto prosil o zapožičanie, povedzme, vyššej sumy, ktorú potrebuje na kúpu nového domu a my by sme toľko peňazí nemali, ťažko by sme ich mohli dotyčnému požičať. To isté platí o zapožičaní auta, ktoré by sme nevlastnili. Dáme len to, čo máme. Čo nemáme, ťažko dáme. Znie to úplne logicky.
No to isté platí o rozdávaní empatie, radosti, pokoja. Ak ich sami nemáme vo svojom vnútri, ako ich chceme darovať?
„Pokoj ľuďom dobre vôle!“ to je jeden z citátov zo Svätého Písma, ktorý zvykne charakterizovať Vianoce. Zvykneme ich nazývať sviatkami pokoja a radosti. Ale budú takými len vtedy, ak my sami budeme schopní pokoj, radosť a lásku rozdávať. A preto ich potrebujeme sami vlastniť.
Boh veľmi dobre vedel, že len ľudskými silami to možné nie je. Preto poslal svojho Syna. Ľudská túžba po nadobudnutí lásky, radosti a pokoja je totiž v srdci každého normálneho človeka. Zámerne tvrdím normálneho. Lebo ak niekto podnecuje nepokoj, nezhodu, nebodaj vojnu alebo zadáva k nej príčinu, nie je normálny. Normu pre človeka totiž nestanovujeme my, ale je daná v našej ľudskej podstate. Prirodzenosti, ak chcete. A tá je, žiaľ, ranená hriechom. Či si to pripúšťame, alebo nie. Len ľudskými silami túto skutočnosť zmeniť nevieme. Preto potrebuje Spasiteľa. Ten sa pre nás narodil v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Ponechal nám slobodu ho prijať alebo odmietnuť. Ak ho prijmeme a snažíme sa podľa toho žiť, dostávame sa do normálu, teda napĺňame Boží zámer s človekom. Nie sme otrokmi, ale synmi a dcérami.
Práve preto majú Vianoce pre kresťanov nielen sentimentálny a kultúrny význam, či komerčne zaujímavý rozmer. Sú okamihom, kedy si pripomíname a sprítomňujeme Božiu lásku voči nám. Dáva ten, kto má. A pozýva aj mňa, aby som túto lásku a pokoj prijal. Iba tak sa môžem stať tým, kto ich bude môcť ďalej rozdávať. Nestojí to za zamyslenie?
Jozef Kováčik, farár